Koncom roka ste si v zamestnaneckej ankete odniesli ocenenie Skokan roka – čím si vysvetľujete, že ste získali titul práve vy?
Hlasovanie kolegov ma prekvapilo a veľmi si to od nich cením. To, že sa v hlasovaní objavilo moje meno súvisí zrejme s tým, že som uplynulý rok prevzala rolu hlavného riešiteľa jednej z výskumných úloh a že som bola v jadre organizačného tímu našej konferencie Dieťa v ohrození. Preto bolo moju prácu možno o niečo viac vidieť. Veľký podiel má na tom naša pani riaditeľka Janette Motlová, ktorá dala aj nám, mladším zamestnancom, viac priestoru profesne rásť. Cítila som z jej strany veľa dôvery a podpory, za čo som veľmi vďačná. A vraj som si ocenenie Skokan roka zaslúžila aj preto, že som minulý rok skočila do manželstva J.
Kedy ste rozhodli stať sa psychologičkou? Čo vás pri rozhodovaní ovplyvnilo najviac?
Toto rozhodnutie vo mne postupne dozrievalo počas stredoškolského štúdia. Myslím, že ma zlákala istá tajomnosť, ktorú v sebe psychológia skrýva. Už posledné dva ročníky na strednej škole som sa začala pomerne intenzívne pripravovať na prijímacie skúšky na vysokú školu a vtedy si ma psychológia získala. Fascinovala ma možnosť odkrývať záhady fungovania ľudskej mysle a princípy nášho správania.
Pamätáte si na deň, keď ste nastúpili do Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie? Ako ste sa cítili?
Na ten deň si pamätám veľmi dobre. Premotivovaná som prišla do práce veľmi skoro, v čase keď bola v budove ešte len pani upratovačka a jeden kolega, ktorý ma prichýlil k sebe do kancelárie, keďže som ešte nevedela, kde bude moje miesto. Miešalo sa vo mne nadšenie so strachom, ale hlavne som mala veľký rešpekt voči VÚDPaP-u ako inštitúcii a všetkým odborníkom, ktorí tu pracovali a pracujú.
Prečo ste sa rozhodli práve pre túto inštitúciu?
Už počas štúdia na vysokej škole som túžila venovať sa výskumu, preto je pre mňa práca vo VÚDPaP-e takým mojím splneným snom. Som nesmierne vďačná, že sa môžem venovať tomu, čo ma baví. VÚDPaP je jedinečná inštitúcia s dlhou tradíciou, kde sa výskum snúbi so psychologickou praxou. Nič obdobné na Slovensku nemáme. Navyše to, že sa venujeme deťom, mi dáva pocit, že robím niečo skutočne zmysluplné.
Akým výskumom sa momentálne venujete najviac?
Vo viacerých výskumných úlohách, na ktorých pracujem momentálne, dominuje problematika čítania. Napríklad sa zameriavam na čitateľskú gramotnosť našich 15-ročných žiakov a ich, žiaľ, klesajúcu úspešnosť pri riešení úloh v medzinárodnom testovaní PISA. Dôležitou výskumnou oblasťou sú pre mňa aj intelektovo nadaní žiaci. To je téma ktorej sa venujem nielen vo VÚDPaP-e, ale z iného hľadiska aj v rámci svojho doktorandského štúdia.
Psychológovia by mali mať aj svoju psychohygienu. Ich práca je totiž skutočne náročná. Pri čom si najlepšie dobijete baterky vy?
V súčasnosti je mojím najväčším dobíjačom bateriek môj manžel a čas strávený s ním, nech už je naša spoločná aktivita akákoľvek. Radi chodíme do divadla, teší nás cestovanie a manžel ma učí radosti zo športu. Keďže je takisto psychológ, dokonale rozumie aj mojim pracovným radostiam a starostiam.
