Prečo deti zámerne užívajú lieky?

Podľa psychologičky sa niektoré deti sebapoškodzujú preto, lebo necítia nič. Pri sebapoškodení cítia aspoň bolesť.

Pediatri bijú na poplach – podľa nich stúpa počet detí, ktoré sa v posledných týždňoch otrávili liekmi. Fakt, že ide o takzvanú „paracetamolovú výzvu“ na internete, sa napokon nepotvrdil. Podľa psychologičky Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie Evy Smikovej si deti aj týmto spôsobom ubližujú, aby prostredníctvom fyzickej bolesti zabudli na bolesť duševnú. Ako uviedla aj v podcaste Nahlas o deťoch, úmyselné intoxikácie liekmi, majú stúpajúcu tendenciu a lekári ich sledujú už u detí od 12 rokov. Tie ich často užijú s úmyslom ublížiť si. „Ak deti siahajú po liekoch, ktoré nájdu doma, ide v prvom rade o demonštráciu pocitov, pretože nevedia, ako inak ich dospelým ukázať. Chcú dospelého nepriamo upozorniť, že niečo je zle. Ani pri rezaní či inom sebapoškodzovaní nie je cieľom smrť, ale upozornenie či prehlušenie pocitov smútku, depresie. Na rozdiel od predávkovania alkoholom sú lieky skôr formou úniku, ktorý sa zvyčaje deje osamote a nie v partii.

Niektoré deti si ubližujú preto, aby aspoň niečo cítili

Je zámerné užívanie liekov niečo ako sebapoškodzovanie?

Áno, Najčastejšie si deti ubližujú preto, aby prostredníctvom fyzickej bolesti zabudli na bolesť duševnú. Sebapoškodzovanie je poranenie vlastného tela za účelom vysporiadania sa s nepríjemnými duševnými stavmi, akými sú napríklad hnev, zlosť či úzkosť. Je to aj vyjadrenie pocitov, ktoré dieťa nevie vyjadriť ináč. Niektoré deti sebapoškodzovanie považujú za spôsob, ako sa prejaviť v spoločnosti ľudí a niektoré sa sebapoškodzujú preto, lebo necítia nič a pri sebapoškodení cítia aspoň bolesť. Je to proces, ktorý im umožňuje stopnúť nepríjemné myšlienky a sústrediť sa na iné.

Ako sa  sebapoškodzovanie ešte prejavuje?

Má mnoho  foriem –  od rezania, pálenia, poškriabania, ťahania a trhania  vlasov, otravou alebo predávkovaním. Dieťa s ním začne  vo chvíli, keď prežíva vnútornú psychickú bolesť alebo sa nevie vyrovnať s nejakou traumatickou situáciou. Niektoré deti si ubližujú preto, aby aspoň niečo cítili. Ak s tým raz začnú, môže to prerásť do nutkania robiť to opakovane. Ten, kto si ubližuje, často skrýva svoje správanie do poslednej chvíle, má problém niekomu o tom povedať a cíti sa osamelý. Preto je potrebné dieťaťu pomôcť čo najskôr.

Dokáže si to rodič vôbec všimnúť alebo to deti vedia dobre zamaskovať?

Rodič si môže všímať jednak fyzické prejavy sebapoškodzovania, ale aj emocionálne.

Medzi fyzické prejavy patria:

  • obhrýzanie nechtov alebo kože okolo nechtov,
  • rezy,
  • modriny,
  • popáleniny,
  • holé miesta z vytrhávanie vlasov.

Všímajte si, či vaše deti nenosia dlhé rukávy aj vtedy, keď je horúco. Emocionálne príznaky sa dajú ťažšie rozoznať a nemusia hneď znamenať, že mladý človek sa sebapoškodzuje. Ale keď vidíte niektoré z emocionálnych prejavov a zároveň si všimnete aj  fyzické príznaky, potom môžu nastať dôvody na obavu. Medzi emocionálne príznaky patria:

  • depresie, plačlivosť a nízka motivácia niečo robiť,
  • uzatvorenie sa do seba a izolovanie sa od iných, napríklad  dieťa chce byť dlho osamotené vo svojej izbe,
  • nezvyčajné stravovacie návyky, náhly úbytok hmotnosti alebo priberanie,
  • nízke sebavedomie a obviňovanie sa,
  • pitie alebo užívanie drog.

O akej vekovej kategórii detí pri zámernom užití liekov hovoríme?  Sú to malé deti alebo tínedžeri?

Sebapoškodzovanie sa najčastejšie deje v období dospievania, puberty, skorej adolescencie, keď sa dieťa hľadá. V jeho organizme prebieha mnoho hormonánych zmien, v sociálnom okolí ide o snahu uspokojivo sa socializovať s vrstovníkmi, spolužiakmi. Hľadá si miesto medzi kamarátmi, ale je to aj snaha o vymanenie sa spod kontroly autorít, rodičov, učiteľov. To so sebou prináša aj konflikty, neporozumenia, strety záujmov i hodnôt.  Ide o obdobie, ktoré je veľmi náročné na zvládanie svojho vnútorného prežívania ale aj záťažových i bežných situácií v živote, akými sú napríklad kamarátske vzťahy, vzťahy s rodičmi, s autoritami, vzťahy s opačným pohlavím a iné. To znamená, že deti v sebe často riešia otázky  zmyslu života. A v prípade istých nepriaznivých okolností, ktoré sa pre okolie nemusia zdať nijako závažné, deti môžu zareagovať skratovo a ublížiť si.

Uvedomujú si pritom deti, čo sa môže stať? Že môžu zomrieť a pri nadmernom užití liekov sa im môžu poškodiť orgány? Alebo nad tým vtedy nepremýšľajú?

Sebapoškodzovanie u detí sa v prvom pláne deje väčšinou bez úmyslu. Rozmýšľanie nad dôsledkami je asi to posledné, nad čím deti rozmýšľajú.

Čo nám poradíte? Keď nám zavolajú z nemocnice, že naše dieťa požilo lieky, ako máme reagovať? Zrejme bude v takej situácii ťažké zachovať si  pokoj…

Rodičia by si v prvom rade mali uvedomiť, že dieťa aj im vysiela signál, že niečo nie je v poriadku, že trpí a volá o pomoc. Mali by to brať ako podnet k zmene, nemali by ho odplašiť vlastným nezvládnutím situácie (krikom, bitku a pod.).  Každé dieťa je iné a dôležitý je čas, ktorý strávia rodičia s dieťaťom, ale aj to,  aká je kvalita ich spoločného času. Je rozdiel sedieť s dieťaťom v jednej miestnosti a pasívne niečo robiť, alebo aktívne sa spolu podieľať na rôznych činnostiach a aktivitách. Je veľmi dôležité poznať svoje dieťa, vedieť, čo ho zaujíma, akých má kamarátov, s kým sa stretáva. Dôležité je sledovať zmeny v správaní, napríklad zmeny prospechu v škole, prípadne izolovanie sa od kamarátov,  rodičov. Ak  začne byť tichšie, alebo je výrazne podráždenejšie, začne byť zvýšene unavené – pospávať cez deň, chodiť neskoro spávať, nechutí mu jesť …

Čo potom? kam máme s dieťaťom ísť, kde vyhľadať pomoc?

V prípade, ak rodič postrehne takýto problém, odporúčala by som ako prvé kontaktovať psychológa. Každá škola má buď vlastného školského psychológa, alebo spadá pod starostlivosť Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. Psychológ vie posúdiť mieru závažnosti problémov dieťaťa, prípadne odporučí pedopsychiatrické vyšetrenie. Pedopsychiatrickú ambulanciu je možné vyhľadať aj bez odporúčania od obvodného lekára, bez výmenného lístka. Spolupráca s rodičmi je vždy nevyhnutná pri akomkoľvek psychickom probléme dieťaťa. Psychiater je lekár, to znamená, že má zodpovednosť za diagnostiku a liečbu. Ak je indikovaná farmakoterapia,  riadi celý plán liečby – sleduje aká je účinnosť, či sa zmierňujú symptómy, alebo sa naopak zhoršujú, či netreba vymeniť lieky a podobne. Psychológ na druhej strane pomáha dieťaťu a celej rodine zistiť príčinu konania a upraviť vzťahy v rodine, ktoré môžu pomôcť k tomu, aby sa zmiernili príznaky daného ochorenia u dieťaťa. Môže pracovať individuálne s dieťaťom, ale aj s celou rodinou.

Čo ak dieťa odmieta ísť k psychológovi?

Je dôležité, ako dieťaťu chodenie k psychológovi  rodič prezentuje. Nesmie to vnímať ako trest za svoje správanie. Rodič najlepšie pozná vlastné dieťa, nemal by sa  vzdávať pri prvom odmietavom pokuse. Niekedy stačí len spoločné hľadanie „za“ a „proti“ takejto starostlivosti, alebo príklad nejakej populárnej osobnosti…

Pomôže aj to, keď lekárničky alebo lieky schováme?

To pomôže u malých detí, nie u teenegereov.

Zdieľať:

Prihlásenie / Registrácia

Ste prihlásený/á

Nemáte ešte vytvorený účet? Zaregistrujte sa.