Podchytenie porúch správania v skorom veku znamená väčšiu šancu na to, že sa im vyhneme v dospelosti
Viete zadefinovať vášho typického klienta a jeho problémy?
Typický nejestvuje. Každé dieťa je individualitou. Ak máme riešiť problémové deti, tak v prvom rade musíme hovoriť o problémových rodičoch. Keď ku mne prichádza dieťa, tak nielen ono máva ťažkosti. Ak idete generačne dozadu, akoby sa všetky prenášali zo životnej histórie jeho predkov.
Rodičia by mali žiadať pomoc skôr pre seba než ich potomkov?
Samozrejme. Bez riešenia ich problémov nemožno úspešne pomôcť psychologickou cestou ani ich deťom. Otec či matka by si mali uvedomiť a pripustiť si, že oni bývajú spravidla najčastejšie tou najpodstatnejšou príčinou.
Kto býva iniciátorom príchodu mladistvého do vašej poradne?
Najčastejšie škola. Celý komplex problémov žiaka privedie pedagóga k tomu, aby odporučil vyhľadanie pomoci. Našťastie, keď v minulosti bývala návšteva psychológa hanbou, dnes je už bežným štandardom.
Čo spôsobilo, že rôzne disfunkčné poruchy sa vyskytovali podstatne zriedkavejšie?
Treba si pripomenúť, kedy sa psychológia dostala do školstva. Prvá psychologická klinika v USA v Pensylvánii vznikla už v roku 1896. V Československu pred 60 rokmi. Hádajte kde? V Bratislave v roku 1957 a niesla názov Psychologická výchovná klinika. Až druhá v Brne a následne v Košiciach a Prahe. Postupne sa iniciovali aj v okresoch a praktická psychológia sa v školách úspešne udomácňovala.
Vaše slová si môžeme vysvetliť tak, že mnohé poruchy sa len nediagnostikovali?
Základné príčiny sa nemenia. No až s rozvojom psychologickej diagnostiky analýzy sa začali klasifikovať jeho poruchy. Držíme sa medzinárodnej klasifikácie duševných chorôb. Tam sú všetky presne rozškatuľkované. Objavujú sa stále nové a nové, praktická psychológia sa im prispôsobuje. Českí kolegovia v súčasnosti prichádzajú s termínom „rizikové chování“. Je však veľmi ťažké stanoviť kritériá, kedy je správanie už rizikové a kedy ešte nie.
Tak teda pribúdajú objektívne alebo sa na ne nasadzuje len silnejšia lupa?
Skutočne ich nebolo toľko. Buď sa neklasifikovali, alebo spadali do kategórií: napríklad chuligán, neposlušný, záškolák. Taký žiak dostal na vysvedčení trojku-štvorku zo správania a bolo vymaľované.
Idú rovnomerne naprieč celým Slovenskom alebo zachycujete aj regionálne rozdiely?
Celoslovenské zisťovanie výskytu porúch správania bolo v roku 2013 strategickou súčasťou národného projektu: Komplexný poradenský systém prevencie a ovplyvňovania sociálno-patologických javov v školskom prostredí. Z analýz vyplýva, že dlhodobo narastá nielen počet problémových žiakov, ale zvyšuje sa miera závažnosti porúch správania žiakov a rôznorodosť ich prejavov. Výsledky sme spracúvali aj v závislosti od regiónov.
Čo sa z nich dá vyčítať?
Na západe prevládajú jednoduché poruchy, na strednom nastupujú aj ich kombinácie na východnom sa ešte viac kumulujú. Vo veľkej miere to súvisí s tým, že smerom na východ pribúda žiakov z málo podnetného sociálneho prostredia. Zdôvodňovať „poruchovosť“ správania detí najmä málo podnetným sociálnym prostredím je neprípustným zjednodušovaním. Veď ruka v ruke s tým predsa kráčajú aj psychologické faktory.
Ako?
Uvediem príklad. Mužský mozog neurologicky dozrieva neskôr ako ženský. Školská dochádzka je pritom povinná od šiestych rokov. Aj začínajúca učiteľka vám potvrdí, že dievčatá sú disciplinovanejšie a poslušnejšie. Kým tie dávajú pozor, chlapci sledujú holuby za oknom, čo sa vníma ako neposlušnosť. Robili sme pred 15 rokmi pod UNESCO jeden výskum, v ktorom sme sa zaoberali rozdielmi medzi pohlaviami. Na reprezentatívnej vzorke troch tisíc žiakov sme merali u prvákov kvalitu čítania. V prvom polroku bol markantný, na konci roka ešte narástol.
Tie nožnice sa otvorili ešte viac?
Áno. V tom čase sme pripravovali nový národný program, čo podniká každá nová vláda. Podarilo sa mi do neho presadiť, aby vzhľadom na interpohlavné rozdiely sa chlapcom umožnilo nastupovať do školy až vo veku siedmych rokov. Viete, koľkým problémov by sme sa týmto krokom vyhli? Pravdaže, do praxe sa to nedostalo. Keby som bol ministrom školstva, túto možnosť automatického posunu nástupu do prvého ročníka o rok neskôr by som určite podporoval.
Pre pánov tvorstva nelichotivé zistenie. Sme hlúpejší?
Časom sa to preklenie. Chlapci dievčatá dobehnú a v istých sférach, napríklad technických, aj predbehnú. Keď som výsledky výskumu prezentoval na konferencii v Pekingu, tak dobehli za mnou Číňania, že oni majú ten istý problém. Na nerešpektovanie základných zákonitostí sa dopláca. A nieto toho pána, ktorý by vyriekol, že tadeto vedie cesta.
Myslíte, že časom by sa takýto systém školskej dochádzky predsa len mohol uviesť do života?
Z mojich osobných skúseností vyplýva, že každý poznatok chce svoj čas na jeho presadenie. Mne to v školstve vychádza na zhruba dve desaťročia. Ako keď v jaskyni trvá istý čas, kým sa spoja kvaple. Kvapka za kvapkou. A niekedy sa nestretnú vôbec.
Poruchy správania by sa však mali asi zachytiť čo najskôr.
Pokračovanie tu: https://focus.hnonline.sk
