Psychológ a vedec docent Vladimír Dočkal pracoval v štátnom Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie viac ako 45 rokov, keď bez udania relevantných dôvodov dostal výpoveď od riaditeľa, ktorého krátko po voľbách dosadil do funkcie minister školstva. Proti výpovedi sa vzbúrili kolegovia i rodičia, nová ministerka musela riaditeľa vymeniť. No až po zbytočnom súdnom spore zvíťazila pravda i zdravý rozum a dnes už je uznávaný odborník späť v práci, kde sa môže venovať svojej špecializácii – inklúzii vo vzdelávaní a mimoriadne nadaným deťom.
Čo je inklúzia a čím sa odlišuje od integrácie?
Z lingvistického hľadiska je inklúzia a integrácia v podstate to isté. V pedagogickej a celospoločenskej praxi sa ale medzi nimi začalo rozlišovať. Integrácia znamená, že my, väčšinová spoločnosť, si uvedomujeme, že existujú aj ľudia, ktorí sa od nás líšia, a nechceme ich vylučovať. Naopak, sme ochotní ich vziať medzi seba a umožníme im byť súčasťou našej spoločnosti, ak sa maximálne prispôsobia.
Pri inklúzii vôbec nerozmýšľame nad tým, že existuje majorita a sú tu nejakí druhí. Spoločnosť je prirodzene rôznorodá. Každý z nás je iný, tým pádom majú všetci právo byť začlenení v spoločnosti. Ide teda o východiská, že celá spoločnosť je veľmi rôzna a heterogénna a všetci spolu musíme nejakým spôsobom fungovať.
Ako vyzerá model inklúzie na školách?
V školstve sa udomácnili dva modely práce s odlišnými deťmi, a to segregované (nevidíš dobre, vytvoríme školu pre nevidiacich) a integrované (nevidíš, vytvoríme ti špeciálny program a budeš chodiť s vidiacimi). Inklúzia bude vyzerať podobne ako integrácia, nejde však iba o postihnutých ľudí, ale o všetkých ľudí.
Trieda je vždy veľmi rôznorodá. Aničke, ktorá nevidí, sa musím venovať preto, že nevidí. Avšak Ferko, ktorý je inak celkom zdravý, má možno emocionálny problém, pretože sa mu rozvádzajú rodičia. On tiež potrebuje osobitnú starostlivosť. Ak má inklúzia fungovať, stojí pred ťažkou úlohou, preto sa jej verejnosť, aj tá pedagogická, bojí.
Čo je potrebné spraviť, aby fungovala?
Potrebuje podporu, a to je vec, ktorú momentálne nemáme zabezpečenú. Na každej škole by okrem učiteľov mal byť tím ďalších odborníkov, ktorí pomáhajú učiteľovi v práci s rôznorodými deťmi. Školský zákon týchto odborníkov (psychológ, špeciálny pedagóg, logopéd atď.) síce pozná, ale ich fungovanie nie je zabezpečené finančne.
Dôležití sú tiež asistenti učiteľa, tí sú však dnes viazaní iba na rómske deti alebo deti s postihnutím. Oproti počtu asistentov, ktorý odporúčajú odborníci, sa ich ale školám dostáva možno 40 %, pričom sa asistent prideľuje iba pre potreby postihnutého dieťaťa. To je však nezmysel – nemá to predsa byť asistent dieťaťa, ale asistent učiteľa, ktorý v triede učiteľovi pomáha s rôznymi deťmi. Napríklad aj s celkom zdravým dieťaťom, ktoré je extrémne pomalé a potrebuje individuálnu pomoc.
Je inklúzia účinnejšia ako segregácia?
V bežnej praxi inklúzia znamená, že v triede budú všetci spolu. Aby to fungovalo, musíme sa s rôznorodými deťmi a ich potrebami naučiť pracovať. Práve preto bola segregácia svojho času dôležitá, vďaka nej sa rozvinula špeciálna pedagogika.
Neskôr sa však ukázalo, že hoci deti v špeciálnej škole vieme všeličo naučiť, nezistia tu, ako fungovať v spoločnosti. Nemôžete vychovať budúceho matematika, ak mu do rozvrhu nedáte matematiku. Takisto dieťa s postihnutím nenaučíte sociálne fungovať, keď ho zavriete do špeciálnej školy, kde sa nestýka s bežnou populáciou. A naopak, naša spoločnosť sa potrebuje stýkať s postihnutými ľuďmi, aby s nimi vedela fungovať.
Toto sa vďaka integrácii darí dosahovať. Cieľom inklúzie je, aby každé dieťa bolo brané ako indivíduum, ktorému sa v prípade potreby dostane pomoci. To zatiaľ zabezpečiť nevieme. V rámci integrácie, ktorá ako tak funguje, nedokážeme zabezpečiť, aby každé dieťa malo právo na pomoc, ktorú potrebuje. Na to sa to dieťa musí nechať vyšetriť, musí dostať písomne na papieri diagnózu a len s diagnózou má právo na špeciálnu pedagogickú podporu.
Tento postup je veľmi nepríjemný, pretože vedie k dvom veciam. Alebo mnohé deti, ktoré by podporu potrebovali, ju nedostanú, keďže nemajú vybavené potrebné papiere, alebo niektorí kolegovia napíšu dieťaťu diagnózu, ktorú nemá, len preto, že mu chcú pomôcť, aby v škole dostalo pomoc. Absolútne pomýlený systém.
Bez diagnózy dieťa nemá právo na žiadnu pomoc?
Učiteľ mu, samozrejme, môže pomôcť v rámci svojich kompetencií, nie je to ale nárokovateľné. Nárok na pomoc je v súčasnej dobe viazaný na diagnózu. Napríklad, dieťa nemá nožičky, tak má právo nielen na vozík, ale aj na ďalšiu špeciálnu pomoc, škola naň dostane zvýšený normatív a pritom je to možno intelektuálny génius a škola je už dávno bezbariérová, takže v podstate nič nepotrebuje. Ale má právo, pretože má diagnózu. Štát si myslí, že keď podporí iba toho, kto má diagnózu, bude nás to stáť menej. Pravda ale je, že to tak môže vyjsť ešte drahšie.
Aké by teda bolo riešenie, aby bola inklúzia splnená?
Ak by škola mala bez ohľadu na to, akí žiaci prídu, určitú finančnú podporu na zabezpečenie odborníkov a keby nielen špeciálni, ale aj bežní pedagógovia mali potrebnú prípravu na to, že trieda je rôznorodá. A rôznorodá je nielen tým, že je tam niekto s postihnutím, ale aj tým, že tam môže byť niekto z inej etnickej skupiny alebo kultúry.
Raz som riešil prípad chlapca zo Zambie, ktorému som musel vymyslieť diagnózu, ktorú nemal. Náš systém by dovolil nanajvýš neklasifikovať ho prvý rok zo slovenčiny. Chlapec dovtedy doma hovoril dvoma domorodými jazykmi a po anglicky. Samozrejme, že tu nevedel nie len slovenčinu, ale ani žiaden iný predmet, keďže učiteľom nerozumel. Takéto prípady náš systém vôbec nerieši.
Preto som mu napísal, že má poruchy učenia, čo nebola pravda. Priznávam sa k tomu, že systém ma donútil klamať a spreneveriť sa svojej odbornosti pre dobro dieťaťa, ktorému tak bolo možné vypracovať individuálny vzdelávací program. Dnes je z neho gymnazista a úspešný športovec.
Na Slovensku má mnoho ľudí obavu z imigrácie…
Má-nemá, svet je v pohybe. Keď sem príde niekto z moslimskej krajiny, bude svet vidieť inak, ako ho vidíme my. Nemusí to byť žiaden terorista. Čo s ním urobíme? Vôbec na to nie sme pripravení. Musíme rátať s tým, že trieda bude zložená z rôznych detí. Preto by škola mala mať tím odborníkov bez ohľadu na to, aké deti tam chodia. Špeciálny pedagóg sa uplatní rovnako v starostlivosti o dieťa, ktoré má dyslexiu, ako o to, ktoré ju nemá, ale napriek tomu má problémy naučiť sa čítať.
A čo podpora mimoriadne nadaných detí, na ktoré sa špecializujete?
Tak, ako sa hovorí o deťoch s postihnutím, tak isto je v školskom zákone zavedený pojem „dieťa s nadaním“. To je dehonestujúce pre ostatné deti. Podľa mňa ako psychológa má nadanie úplne každý. Otázka je len aké.
Museli sme vypracovať systém, koho budeme považovať za nadaného. Vy budete mať „dieťa s nadaním“, pretože mu namerali IQ 130 a nejakému inému namerajú iba 129, takže už nadané nebude. Je to nezmysel, žiadne presné psychologické meranie nadania neexistuje.
Aj preto je dobrá inklúzia. Nemusím dávať dieťaťu nálepku, či je s nadaním alebo nie. Vyjadrím sa len o tom, ako je nadané a akým smerom ho preto treba rozvíjať. Toto, žiaľ, v súčasnosti nemôžem urobiť. Musím ho zaradiť ako dieťa s nadaním alebo zostane dieťaťom bez nadania. Za systému, ktorý tu máme, nie sme schopní zabezpečiť podporu tým o niečo menej nadaným, rovnako ako je problém napríklad s podporou výrazne slabých čitateľov, ak nemajú diagnózu dyslexia. Je len na učiteľovi, či zvládne rozvíjať takéto dieťa. Lepšie by to zaiste zvládol vtedy, keby bolna hodine prítomný jeho asistent.
Čiže so školami pre mimoriadne nadané deti je to ako so segregáciou postihnutých detí a sme tam, kde sme boli…
Je to segregácia, ktorá vzniká na základe toho, že sme v bežných školách nadaným nevedeli venovať pozornosť. V prvých rokoch bola segregácia úplne opodstatnená, teraz už by bolo načase, aby sme to, čo sme sa naučili v rámci tohto modelu, zavádzali do bežných škôl. Problém je v tom, že učitelia nie sú na to pripravovaní. Pre inkluzívne vzdelávanie potrebujeme okrem odborníkov zabezpečiť, aby mal aj bežný pedagóg základy zo špeciálnej pedagogiky.
Inklúzia ako samotný fakt, že budú všetky deti spolu, nemôže fungovať, rovnako ako nefungovala, keď Mária Terézia zaviedla školopovinnosť. Inklúzia znamená, že sa zámerne snažíme vytvoriť pedagogické prostredie, v ktorom sa budú môcť rozvíjať najrôznejšie deti primerane ich individuálnym potrebám. Na to musíme byť adekvátne vyškolení a mať v škole odborníkov, čo sa zatiaľ nepodarilo docieliť.
Nie je problémom aj to, že naša spoločnosť ako taká nie je inkluzívna?
Samozrejme, školstvo je len určitým odrazom či zrkadlom danej spoločnosti. Slovo inklúzia je veľmi moderné a v rôznych medzinárodných dokumentoch sa používa nielen vo vzťahu k vzdelávaniu, ale i spoločnosti. Inkluzívna spoločnosť je niečo, čo by nejakým spôsobom malo nahradiť multikulturalizmus. Akosi sme sa zhodli na tom, že multikulturalizmus nefunguje, tak sme ho premenovali.
Aj keď hovoríme o postihnutých, ide o určité subkultúry. Nepočujúci majú dokonca vlastný jazyk, jednu z podstatných znakov kultúry. No aj tí, ktorí hovoria väčšinovým jazykom, majú iné znaky, ktoré z nich robia inú kultúru a nemusia byť etnicky odlišní. Napríklad bezdomovci. Spôsob života je jedna z vecí, ktorá definuje kultúru. Musíme prísť na to, že nie je reálne uzavrieť sa do jednej bubliny, do ktorej nikoho nepripustíme. Tak sa nedá fungovať.
Fungovať spolu je, samozrejme, veľmi ťažké. Inklúzia je cieľ a my v ňom zatiaľ nie sme. Ide o to, kto k nemu chce smerovať úprimne. Naše školstvo o tom už dnes hovorí, ale reálne ešte donedávna robilo veľmi protiinkluzívne kroky.
Aké?
Ministerstvo napríklad zaviedlo vzdelávacie programy pre jednotlivé druhy postihnutí, pričom tvrdilo a tvrdo presadzovalo, že každé dieťa, aj to integrované, musí ísť podľa niektorého z týchto programov. Lenže program, ktorý bol prispôsobený, aby ako tak fungoval v špeciálnej škole, sa nedá v tej istej podobe uplatniť u dieťaťa v bežnej škole.
Bežná škola má pre žiaka, ktorý to potrebuje, urobiť individuálny vzdelávací program, tak je to v zákone. Súčasné podzákonné predpisy to prakticky zakázali. Ako reakciu na tieto nezmysly niekoľko organizácií a jednotlivcov, ktorí sa snažia inklúziu do života naozaj uviesť, založili neformálne Združenie za spoločné vzdelávanie, v skratke Inklukoalíciu. Podarilo sa im dosiahnuť, že toto nezmyselné nariadenie sa má zrušiť. Individuálne integrované dieťa bude mať naozaj individuálny vzdelávací program v plnom význame tohto slova.
Kde by mala inklúzia začať?
Všade. Nedá sa povedať, čo bolo skôr, či sliepka alebo vajce. V globále aj integrácia začínala ťažko, všetci tvrdili, že nemôžeme integrovať deti, kým sú školy nepripravené, a že deťom ublížime. Napriek tomu aj bez odborníka, ak to zákon umožnil, deti integrované boli.
Na začiatku možno neboli v školách odborníci, no keď bol učiteľ citlivý, nejakým spôsobom sa to zvládlo. Keď sa začali tieto deti v školách vzdelávať, narastal tlak, aby tam boli aj odborníci a dnes už prinajmenšom školský špeciálny pedagóg na mnohých školách pôsobí.
Keby sme si povedali, že kým v škole nebudú odborníci, deti nepríjmeme, nedočkáme sa integrácie nikdy. Štát by odborníkov neposlal, nenašli by sa peniaze. Je treba prehĺbiť potrebu odborných tímov v školách. Sú školy, ktoré majú chuť pustiť sa do inkluzívnej edukácie. Vďaka takým sa to postupne naučia aj ostatné. Čím viac rôznorodých detí do škôl zoberieme, tým viac bude potreba odborníkov narastať a štát bude tlačený ju riešiť.
Má inklúzia na Slovensku dobré vyhliadky?
Občas mávam pocit, že sa nič nedá robiť, nič nestojí za to, nič sa nedá presadiť a nič nefunguje. To platí v každom okamihu. Potom sa ale obzriem a vidím, že v horizonte 50 rokov sa toho zmenilo naozaj veľa. Musíme sa stále snažiť a stále bojovať, hoci výsledky v priebehu krátkeho času či niekoľkých rokov neuvidíme. V konečnom dôsledku sa ale svet mení a to, čo sa snažíme presadiť, teda aj inklúzia, sa postupne presadzuje.
Zdroj: www.heroes.sk
