“Cesta, vedúca na pozíciu hlavného projektového manažéra, bola plná milých náhod, za ktoré som veľmi vďačný,” tvrdí Mgr. Matúš Ferenčík, ktorý je “hlavou” národného projektu. Do Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie nastúpil v auguste  a priznáva, že  téma inklúzie je mu veľmi blízka. Želá si, aby sa čím skôr zmenil systém poradenstva a aby  sme mohli deťom a rodinám ponúknuť komplexnú a včasnú pomoc v každom kúte Slovenska.

 Čím vás oslovil náš národný projekt?

Dostal som sa k nemu vďaka niekoľkým milým náhodám.  Pôvodne som komunikoval s dámami z našej ISKY (integrovaná skupina detí predškolského veku). Na margo skupiny som od ľudí z komunity počul viacero pozitívnych referencií. V rovnakom čase sme s partnerkou riešili otázku, či hľadať komunitu detí pre nášho trojročného synčeka Olivera. Chcel  som zistiť,  ako sa dieťa môže stať súčasťou tejto skupiny.  Keď som podával prihlášku, dozvedel som sa  o projekte, aj o možnosti zapojiť sa doň. Poslal som životopis a prešiel niekoľkostupňovým pohovorom s viacerými dnes už spolupracovníčkami a spolupracovníkmi. Chémia zapôsobila.

Čo vo vás okrem spomínanej chémie zarezonovalo najviac? Bola vám blízka aj hlavná téma projektu, alebo ste si k nej museli nájsť cestu?

Z pohľadu hodnôt je mi veľmi blízka téma inklúzie. Od detstva si v sebe nosím model sveta, v ktorom sa jeden o druhého zaujímame, sme si blízko, keď sa potrebujeme, žičíme si, hľadáme k sebe cesty. Myslím si, že takto vyzerá svet, v ktorom chce žiť dieťa na vozíku, dieťa žijúce v materiálnom nedostatku, alebo dieťa, ktorému práve nejdú diktáty.  Z pohľadu profesného je pre mňa samotný projekt veľkou výzvou. Je  to fragmentovaný systém – jednotlivé fragmenty sú vo vzájomnej závislosti, ovplyvňujú sa. Mám rád systémy a ich dynamiku. Rád veci plánujem, rád hľadám riešenia v zdanlivo bezvýchodiskových situáciách. V neposlednom rade sú pre mňa veľmi dôležitým dôvodom ľudia, ktorí sú súčasťou projektového tímu. Od momentu, keď som vstúpil na pôdu Výskumného ústavu ako otec trojočného chlapca, cítil som zvláštnu,  ale zároveň príjemnú vibráciu. Po prvých troch týždňoch vnímam ľudí v tíme ako bezodný prameň poznania a múdrostí. Chcem byť súčasťou tohto silného tímu a prispieť.

V čom vidíte  hlavný prínos národného projektu?

Je to poriadok a rámcové pravidlá pre odborné tímy, ktoré vznikajú s poslaním podporovať, korigovať a rozvíjať kompetencie a potenciál dieťaťa aj jeho rodiny. Samozrejme, že k tomu  patrí aj spolupráca a vzájomný zdravý rešpekt v spoločenstve pomáhajúcich profesií.

Pôsobíte ako človek, ktorý má rád výzvy. Čo považujete za najväčšiu výzvu v národnom projekte?

Vytvoriť kvalitný plán implementácie projektu. Plán, ktorý nám ukáže tú najoptimálnejšiu cestu a dovedie nás do zdarného konca, bez vážnych zranení,  avšak so zaroseným čelom a s dobrým pocitom, že to všetko malo zmysel.

Akým spôsobom zostavujete tím odborníkov v národnom projekte? Čo je v tomto prípade najťažšie?

Najťažšie sú prísne niekoľkostupňové výberové konania. Skúmame hodnotový rámec, vzájomnú kompatibilitu členiek a členov jednotlivých tímov. Disponujeme katalógom pracovných pozícií, ktorý obsahuje kompetenčné modely. Sme skutočne vyberaví, pretože si uvedomujeme, že od dobrého výberu ľudí na začiatku sa následne odvíja miera úspešnosti, alebo neúspešnosti projektu.

Ako sa zmení odborná starostlivosť o dieťa po tom, ako sa celý národný projekt o štyri roky skončí?

Prenesme sa v priestore a čase. Dieťa a jeho rodina majú v komplikovanej, neprehľadnej životnej situácii dostupnú komplexnú a včasnú pomoc. Nehľadiac na to, či pochádzajú z Bratislavy, Medzilaboriec alebo Revúcej. S dieťaťom a rodinou pracuje tím profesionáliek  a profesionálov overenými postupmi, vo vyhovujúcich priestoroch a s požadovanou intenzitou. Rodičia sú dôležitou súčasťou hľadania a zároveň uskutočňovania riešení.

Prispôsobujete svoje manažérske zručnosti práci s natoľko špecifickou skupinou, akou sú psychológovia či špeciálni pedagógovia?

V minulosti som riadil kombinovaný tím – odborný a obslužný personál a s tým  som pracoval vo veľmi náročných podmienkach. Povaha životných situácií, v ktorých sa nachádzali klienti a klientky centra pre ľudí v núdzi,  stavala mojich spolupracovníkov a spolupracovníčky nezriedka mimo komfortné zóny.  Teraz mi je zverený tím vysokoodborný, nevynímajúc štvrtú aktivitu, ktorá v sebe kĺbi financie, verejné obstarávanie, právne záležitosti, prácu s médiami a informačnými technológiami. Očakávané sú intelektuálne výstupy, analytické schopnosti, schopnosť presviedčať a motivovať, rovnako aj zručnosť spolupracovať napriek fyzickej vzdialenosti. Tímy sa pre realizáciu jednotlivých aktivít projektu stále formujú, naďalej máme výberové konania, postupne napĺňame personálnu maticu. Projektový tím má vymedzený časový priestor pre svoju existenciu a my presne vieme, čo  máme do toho momentu urobiť.  Pri mojej práci s tímom budem veľmi citlivo vnímať súlady a nesúlady, schopnosť vymieňať si informácie, ochotu vzájomne sa podporovať a spoločne formovať dielo.  Odhliadnuc od odbornosti budem ľudí v tíme vidieť ako ľudí s potrebami. Mojím prianím je, aby sme vyformovali silnú komunitu, ktorá si je  vedomá svojho poslania tu a teraz. Komunitu, v ktorej sú prítomné blízkosť, žičlivosť a radosť zo spoločných úspechov.