Prvého januára sme si vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie pripomenuli 55. výročie jeho vzniku. A tak sme spomínali a bilancovali – s výnimočnými osobnosťami, ktoré v ňom pracujú najdlhšie, ale aj s novou riaditeľkou – Mgr. Janette Motlovou, ktorá je jednou zo služobne najmladších.
PhDr. Ľubica Kročanová
Do Ústavu som nastúpila v r. 1983 po skončení štúdia na FiF UK v Bratislave v odbore psychológia so špecializáciou na pedagogickú a poradenskú psychológiu. VÚDPaP ako inštitúcia svojho významu a kvalít mi nemohla byť neznáma, keďže som už počas školy o nej neraz počula. Pri výbere zamestnania ma ovplyvnili dve skutočnosti, a to, že chcem pracovať s deťmi, a tiež bola pre mňa zaujímavá možnosť vyjadrovať sa k odborným témam prostredníctvom písania článkov. Na tomto pracovisku bolo možné skĺbiť a uplatniť obe tieto činnosti. Tým si ma VÚDPaP získal na dlhé roky. Ukázalo sa, že to bolo dobré rozhodnutie, lebo nielen, že ma prijali, ale zostala som „na celý pracovný život“.
Začiatky na tomto pracovisku boli pre mňa určite naplnené rešpektom voči skúseným, ale súčasne láskavým a zhovievavým starším kolegom, keďže som bola pridelená priamo do oddelenia p. riaditeľa (PhDr. M. Pavlovkin). Na druhej strane som sa ocitla aj medzi mnohými mladými ľuďmi, ktorí sem prišli pracovať krátko predo mnou. Práve v tomto čase (80.roky) sa totiž ústav začal viac otvárať mladým ľuďom v porovnaní s predchádzajúcim obdobím.
Do popredia môjho profesijného záujmu sa na dlhé obdobie dostala oblasť patopsychológie, kde som prispievala najmä výskumnými témami z oblasti psychológie detí so sluchovým postihnutím (raná starostlivosť o dieťa so stratou sluchu, špecifické problémy rodín so s dieťaťom so sluchovým postihnutím, sociálno-psychologické aspekty integrácie detí s poruchou sluchu predškolského veku s dôrazom na ich rečovo-komunikačné zručnosti a sociálne spôsobilosti, efektívnosť špecifickej formy spoločného vzdelávania intaktných a nepočujúcich detí formou tzv. obrátenej integrácie). Súčasne som sa na praktickej báze uberala cestou včasnej diagnostiky psychického vývinu detí so sluchovým postihnutím a poradenstva v súvislosti s ich školskou úspešnosťou.
Už roky sa mi darí prepájať to, čo považujem za mimoriadne podstatné v našej práci – naštudované alebo získané teoretické poznatky z vlastných výskumov používať v praktickej práci s deťmi a overovať si ich priamo v kontakte s nimi. VÚDPaPu som vďačná za to, že mi umožnil pracovne sa profilovať, aj publikačne rásť.
VÚDPaP prešiel od svojho vzniku obdobím svojej československej aj slovenskej histórie, a vždy bol významnou a jedinou výskumnou inštitúciou, ktorá dokázala obsiahnuť široký záber viacerých odborných tém z oblasti aplikovaného psychologického výskumu v rezorte školstva. Riešili ich erudovaní odborní a výskumní pracovníci z interdisciplinárneho pohľadu, ktorý zahŕňal aspekt vývinovej, pedagogickej, poradenskej, sociálnej, školskej psychológie, psychológie detí s postihnutím, s nadaním, psychodiagnostiku, analýzu porúch správania, výchovné poradenstvo a prevenciu, kariérové poradenstvo, a i.
Do rámca činnosti ústavu neodmysliteľne patrí vydávanie časopisu „Psychológia a patopsychológia dieťaťa“, ktorý sa stal bohatým zdrojom poznatkov. Čerpali z neho mnohí odborníci z oblasti teórie aj praxe, a je tomu tak dodnes.
Na pôde tohto pracoviska sa počas uplynulých rokov sústredilo viacero výrazných osobností psychologickej vedy počnúc od zakladateľa M. Bažányho, napr. A. Jurovský, V. Smékal, L. Požár, K. Adamovič, L. Košč, V. Kováliková, M. Zelina a ďalší, ktorí robili výskum, ale aj aktívne publikovali a prezentovali výsledky svojich výskumov. Jedinečnosť tohto pracoviska tiež potvrdzuje založenie Detského centra pri VÚDPaPe v r. 1990, ktoré vzniklo v spolupráci so zariadením Kinderzentrum v Mníchove a Univerzitou Komenského v Bratislave. Dodnes poskytuje multidisciplinárnu starostlivosť deťom s rôznymi postihnutiami, ale aj s poruchami učenia, správania, žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, nadaným deťom a ich rodinám, pričom jeho pracovníci aktívne využívajú výsledky výskumov realizovaných v rámci ústavu. Prínos vyplývajúci z prepojenosti výskumu s praxou na tejto pôde je už dlhé roky evidentný.
Aj v súčasnosti je vo VÚDPaPe prítomná rôznorodosť každoročne plánovaných úloh, šírka odborného záberu tohto pracoviska, ktorú nachádzame v tematickej rôznorodosti riešených výskumných aj nevýskumných tém.
Budúcnosť tejto inštitúcie, ktorá je jediným výskumným pracoviskom svojho druhu u nás vidím v tom, že:
- bude pokračovať vo víziách a myšlienkach svojho zakladateľa M. Bažányho,
- bude zárukou vysokej výskumnej kvality a profesionality, miestom, kde sa budú s multidisciplinárnym prístupom riešiť témy vyplývajúce z požiadaviek a potrieb školskej a pedagogickej praxe, a tiež úlohy nadväzujúce na výskumné aktivity riešené v oblasti základného výskumu,
- bude aktívne reagovať na výzvy, ktoré má pred sebou a bude sa zaoberať aktuálnymi problémami súčasného školstva v oblasti výchovy, vzdelávania a poradenského systému na Slovensku.
PhDr. Katarína Zborteková
psychologička, výskumná pracovníčka
Vo VÚDPaPe som sa zamestnala šťastnou zhodou náhod, krátko po skončení vysokej školy. Počas štúdia som si vôbec ani len nepomyslela, že bude celá moja profesionálna dráha spojená s výskumom a vedou. Svoju budúcnosť som si spájala s klinickou alebo poradenskou praxou. Po skončení školy som však prešla určitou dezilúziou, keď mi na moju žiadosť o zamestnanie opakovane odpovedali buď tak, že nemajú voľné miesto, alebo že hľadajú uchádzača s praxou. Nepomohol mi ani červený diplom. Keď sa mi po polroku evidencie ako nezamestnanej (áno, aj za socializmu bola nezamestnanosť, ale bez peňažných dávok) podarilo získať prácu vo VÚDPaPe na dobu určitú, brala som to ako šancu na získanie praxe v odbore a ako odrazový mostík. Práca ma tak zaujala a nadchla, že som VÚDPaPu zostala verná dodnes.
Na začiatky spomínam s úsmevom. Zišli sme sa tu viacerí kolegovia v rovnakom veku. Zdieľanie pracovných i osobných zážitkov a spoločné aktivity i mimo pracoviska mi pomáhali zvládať adaptačné obdobie. Patrila som do oddelenia patopsychológie, kde vládli pevné pravidlá. Prísna kontrola dochádzky, čo som ťažko niesla najmä prvý rok v období prázdnin. Napríklad, keď sa vo VÚDPaPe maľovalo, všetci pracovníci mali 2 týždne prácu doma, my s kolegyňou ako najmladšie pracovníčky sme sa museli obdeň hlásiť u svojho vedúceho a predkladať výsledky zadanej práce. Na druhej strane vedúci nášho oddelenia nás viedol k pracovnej disciplíne, pravidelnému štúdiu literatúry, k publikovaniu a prezentácii výsledkov našej práce. Čo som ocenila a bola mu vďačná až neskôr.
VÚDPaP bol jedinečný už v rámci bývalého Československa, lebo nemal svoj ekvivalent v Čechách. Jeho zakladateľ profesor Bažány sa zaslúžil aj o vznik siete pedagogicko-psychologických poradní, pôvodne pomenovaných ako výchovné kliniky. Okrem toho bol iniciátorom študijného odboru špeciálna a liečebná pedagogika na Univerzite Komenského. Výskumní pracovníci primárne riešili aktuálne otázky spojené s výchovou a vzdelávaním detí a mládeže, tvorili a overovali diagnostické metódy a postupy. Napríklad základný výskum v oblasti špecifických porúch učenia sa systematicky rozpracoval práve na oddelení patopsychológie VÚDPaPu, ktorého som bola členkou. Okrem aktuálnych teoretických poznatkov o poruchách čítania, písania, reči i matematických spôsobilostí sme vytvorili a overili programy na ich stimuláciu.
Kvalitné plnenie základného i aplikovaného výskumu bolo aj jedným z hlavných argumentov, ktorý pomohol ústav zachovať do dnešných čias, napriek opakovaným snahám o jeho likvidáciu. Od 90-tych rokov so vznikom Detského centra, ktoré poskytuje multidisciplinárnu odbornú starostlivosť o deti a ich rodiny a má aj školiacu funkciu, sa ešte lepšie darí prepájať výsledky výskumu s poradenskou praxou.
Myslím, že zameranie ústavu na komplexný výskum psychologických aspektov vývinu detí a mládeže majoritnej i minoritnej populácie a na výskum podmienok, ktoré tento vývin ovplyvňujú je správne a overené. Vhodné by bolo prehĺbenie spolupráce s kolegami z poradní a škôl.
Doc. PhDr. Vladimír Dočkal, CSc.
V období „normalizácie“ som ako dieťa rodičov, ktorí vyjadrili nesúhlas so sovietskou okupáciou Československa, nemohol študovať na vysokej škole. Slovensko je však malé, každý každého pozná a známosti fungovali aj naprieč deliacou čiarou medzi „husákovcami“ a tými ostatnými. Vďaka nim ma napokon prijali na diaľkové štúdium psychológie a našiel som si miesto asistenta vo VÚDPaPe. Psychológia ma pôvodne zlákala preto, lebo som chcel pochopiť, ako je možné, že ľudia, ktorí ešte pred rokom vzdorovali, sú odrazu poslušnými prisluhovačmi režimu, podaktorí dokonca bezostyšne donášajú na svojich susedov a známych, iní sa len zžierajú vo svojom vnútri, iné hovoria a iné si myslia. Nechystal som sa pracovať s deťmi, ale keď už som sa ocitol vo VÚDPaPe, prijal som jeho poslanie za svoje. Človek nemusí byť šťastný, keď sa mu podarí robiť, čo si vysníval, ale bude šťastný, keď si obľúbi to, čo robí. Ja som si obľúbil detskú psychológiu i výskumnú prácu – je rôznorodá, podnetná, bádanie môže byť vzrušujúce. A relatívna sloboda, ktorú vtedy výskum mal (a ktorá dnes, žiaľ, vôbec nie je samozrejmá), skvelí ľudia, ktorí v tom čase v ústave pracovali, to všetko urobilo svoje. Keď sa komunisti pokúsili eliminovať akademickú slobodu psychológov zlúčením VÚDPaPu s ideologicky vedeným Výskumným ústavom pedagogickým, bolo mi jasné, že to tak nemožno nechať. Vtedy už bol ústav jednoznačne mojou srdcovou záležitosťou a ostal ňou dodnes.
Nastúpil som ako asistent so stredoškolským vzdelaním do oddelenia vývinovej psychológie, ktoré viedol Dr. Karol Adamovič, v tom čase zastupujúci riaditeľ po zakladateľovi ústavu doc. Bažánym, ktorý odišiel do zahraničia. Pomáhal som pri výskume v teréne i pri spracovaní údajov. Viete si predstaviť, že výpočty sa robili na trojkilových mechanických kalkulačkách, ktoré vedeli iba sčítať, odčítať, násobiť a deliť? Ak sme pracovali so stočlenným výskumným súborom, za pracovnú zmenu sa dali vyrátať tak dva korelačné koeficienty. Ale výskum napredoval, v skvelom kolektíve sme sa navzájom obohacovali. Docent Bažány totiž založil psychologický výskum na multidisciplinárnej spolupráci – v ústave pôsobili okrem psychológov aj špeciálni pedagógovia, antropologičky, neurológ, štatistik, neskôr aj dvaja právnici, ktorým ďalší riaditeľ Dr. Michal Pavlovkin umožnil zmysluplne pracovať v čase, keď ich komunistický režim ostrakizoval. Neboli jediní, ktorých ústav prichýlil, keď mali problémy.
O psychickom vývine človeka sa toho dnes vie veľa. Jeden z najzákladnejších poznatkov je, že tento vývin zásadne ovplyvňuje sociálne prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, vrátane výchovy a vzdelávania. Prostredie v našich rodinách a našich školách je iné, než to v Amerike alebo v Rusku. Teda to „veľa“, čo zistili kolegovia v iných krajinách, nemusí bezo zvyšku platiť pre naše deti. Ak chceme, aby naše poznatky boli užitočné v našich podmienkach, musíme ich v našich podmienkach získať. A ak má spoločnosť záujem využiť takéto poznatky (najmä vo výchove a vzdelávaní), potrebuje inštitúciu, pre ktorú bude ich získavanie hlavnou náplňou činnosti. Psychologické výskumy detí a mládeže realizované v rámci diplomových prác na vysokých školách to nenahradia, SAV podobne zamerané pracovisko nemá. Netreba ho však zakladať na zelenej lúke – VÚDPaP tu existuje už 55 rokov a dôvody, pre ktoré vznikol, nepominuli. O jeho význame hovoria aj výsledky, nielen tie vedecké, ale aj tie aplikačné: Bez VÚDPaPu by nefungoval celý systém psychologického a špeciálnopedagogického poradenstva, o výsledky jeho práce sa opierajú poradenskí pracovníci pri diagnostike, reedukácii i v preventívnej činnosti. VÚDPaP ovplyvňoval aj podobu výchovy v detských domovoch (kým sa nedostali do rezortu práce, sociálnych vecí a rodiny). Stál pri začiatkoch osobitnej starostlivosti o nadané deti. Bol prvým pracoviskom, ktoré k nám po novembri 1989 prinieslo ideu integrovanej edukácie. Venuje sa problematike rómskych detí. Pomáha pri tvorbe a štandardizácii psychologických testov a rozvíja teóriu psychodiagnostiky (diagnostika totiž nie je len testovanie). A určite som na mnohé veci zabudol.
Od roku 2012 vníma ministerstvo školstva svoje priamo riadené organizácie predovšetkým ako možných príjemcov peňazí z európskych fondov. Čerpanie eurofondov je iste dôležité; projekty, na ktoré možno tieto financie získať, však nie sú výskumné. V rokoch 2013-15 riešil VÚDPaP národný projekt Komplexný poradenský systém prevencie a ovplyvňovania sociálnopatologických javov v školskom prostredí, odvtedy sa snaží získať nový, takisto zameraný na problematiku poradenstva. Mám obavy, aby sa popri veľkorysých európskych projektoch nezabudlo na dôležitosť výskumnej práce realizovanej mimo týchto projektov. Veď bez vlastných výskumných výsledkov nebudeme mať čím obohatiť a skvalitniť prácu kolegov v poradenských zariadeniach, nenaplníme obsahom vzdelávanie, ktoré pre nich chceme organizovať. Neprinesieme ani seriózne podložené námety na skvalitnenie edukačného procesu. V najbližších rokoch teda treba využiť všetky možnosti, ktoré nám eurofondy ponúkajú, nesmieme však zanedbať tú prácu, pre ktorú VÚDPaP vznikol, ktorá má stále opodstatnenie a bude ho mať aj potom, keď eurofondy vyschnú. Ústav sa v priebehu rokov konštituoval ako pracovisko, v ktorom sa zmysluplne spájali aktivity základného výskumu, aplikovaného výskumu i vlastnej aplikačnej praxe. To mu umožňovalo byť zdrojom myšlienok, ktoré sa v priaznivých dobách pretavili aj do praxe celospoločenskej, predovšetkým v rezorte školstva. Konkrétne problémy, ktoré budú detskí psychológovia riešiť, sa budú meniť, takisto sa budú meniť niektoré metódy ich riešenia. Základné smerovanie VÚDPaPu ako vedecko-výskumného pracoviska s presahom do aplikačných a metodických činností by sa však meniť nemalo. O tom som hlboko presvedčený.
Mgr. Janette Motlová
55 rokov je vek, pri ktorom sa patrí bilancovať. Pomenovať úspechy, poučiť sa z omylov, zaspomínať na ľudí, ktorí stáli niekde na začiatku písania histórie Ústavu. Možno sa dnes pousmiať nad tým, ako sa správy z výskumov písali na písacích strojoch, ako sa štatistiky spracovávali systémom ceruza – papier. V Ústave som jedna zo služobne najmladších. O to viac sa snažím počúvať minulosť, aby som uchopila čo najlepšie súčasnosť a vedela ju využiť pre budúcnosť našich činností. Ak sa mi, nám, to podarí, dokážeme ustáť krok nielen odbornosťou a vyzretosťou, ale aj držaním kroku so súčasnou spoločnosťou. Spoločnosťou odchovanou na technológiách, inováciách a flexibilite.
