Ďakujeme veľmi pekne, že ste boli súčasťou našej diskusie v Kníhkupectve Martinus. Ďakujeme za to, že nám pomáhate otvárať nesmierne dôležité témy. Prečítajte si pohľad Zuzany Kovačič Hanzelovej, ktorá dnešnú diskusiu o inklúzii a systéme poradenstva na Slovensku moderovala.
Zuzana Kovačič Hanzelová:
Viem, že asi neobjavím Ameriku, ale moderovala som dnes diskusiu v Martinuse o inklúzii hendikepovaných detí, a to, čo som tam počula ma šokovalo, aj keď útržky tejto diskusie som zachytila. Rozsah tohto zúfalstva mi dodnes nebol jasný a už dávno sa mi nestalo, že by som odchádzala s takou ťažobou domov z akejkoľvek akcie.
Ani neviem kde začať. Či príbehom učiteľky, ktorá popisovala, že, ak s dieťaťom na vozíku nejde na záchod ona, zostane niekoľko hodín v plienkach vo výkaloch, lebo s ním nemá kto iný ísť.
Alebo matkou, ktorá má syna s detskou obrnou a prvú otázku, ktorú dostala od psychologičky, ktorá mu robila posudok v Žiline, bola, či takto slintá stále.
Alebo príbehom matky, ktorá má syna s aspergerovým syndrómom a nadaním na matematiku, ktorý praštil písomku učiteľke o zem, pretože bola príliš jednoduchá. Na otázku či mu nemôže dať učebnice pre vyššie ročníky, že si bude rátať ťažšie príklady, učiteľka povedala, že také učebnice nemá a prepytujem, že škola dostáva za takéto dieťa zvýšený normatív, teda výrazne viac peňazí. Mamička teda utekala do kníhkupectva a za 60 eur nakúpila knihy, aby sa jej syn mal z čoho učiť. Potom dodala, že sa jej raz špeciálna pedagogička spýtala, že na čo ho chce rozvíjať.
Priamo môžem prejsť k tomu, že šéfka centra, ktoré je pokrokové, povedala, že má 21 ľudí a potrebovala by dvojnásobok. Že jeden psychológ má na starosti osem škôl, a pripadá na neho 1300 detí s problémom, ktorý by mali riešiť. Ak rátam správne, vychádza to na jedno dieťa asi hodinu a trištvrte ROČNE.
Absolútne šokujúce pre mňa bolo aj rozprávanie rodičov, že kým vaše dieťa nemá tri roky, štát o vás ani nezakopne. Od 0 do 3 rokov je pritom podľa všetkých odborníkov absolútne najkľúčovejšie obdobie každého dieťaťa na rozvoj. Rodič, poraď si sám. Štát ti potom dá akurát papier, že máš zaostalé dieťa a odporučí ho do špeciálnej školy. Žiadni odborníci vám neradia, ako stimulovať vaše dieťa. Ako s ním vôbec komunikovať, či hrať sa. Človek je normálne hanebne odkázaný na internetové poradne a facebookové skupiny rodičov, ktorí si odovzdávajú skúsenosti.
V nedeľu sa pochodovalo za život. Často v argumentoch zaznievalo, že matky si majú nechať aj deti s mentálnym či fyzickým postihnutím. Že predsa nemôžeme žiť v dokonalom svete, len so zdravými deťmi. Naozaj radíme rodinám nechať si aj hendikepované dieťa a potom ich v momente narodenia hodíme cez palubu? Prečo sa nepochoduje za toto, ľudia dobrí?
Dnes v hľadisku nesedeli ani politici, ani biskupi, sedeli tam najmä zúfalí rodičia zdravotne postihnutých detí, ktorí si prišli vypočuť diskusiu, o ktorej dávno všetko vedia. Oni to zúfalstvo žijú každý deň a nikto im zatiaľ nepomohol. Menujú zákony, diery, poznajú čísla paragrafy. Presne vedia, čo treba. A ja znova opakujem to, čo som tu už písala viackrát – kvalitu krajiny poznáte podľa toho, ako sa správa k najslabším článkom spoločnosti. A musím vám povedať, že naša krajina je na tom sakra zle.
