Všetci sa niečoho bojíme. Je to v poriadku, pokiaľ nás strach chráni pred nebezpečenstvom, no neochromuje a neberie radosť zo života. Naučme seba aj deti, ako zistiť, čo nám ho pomáha prijať a zvládať.
Nech sa ľudia báli čohokoľvek, s Nebojsom to ani nehlo. „Chcem skúsiť, čo je to báť sa!“ oznámil rodičom, keď sa zberal do sveta. A dobre urobil. Strach nie je zlý. Upozorňuje na nebezpečenstvo, umožňuje prežiť.
„Cieľom nie je vychovávať deti tak, aby sa nebáli, ale aby dokázali fungovať popri tom, že sa zdravo boja,“ hovorí klinická psychologička Mária Tiňová, ktorá spolupracovala na nedávnej výstave Nebojme sa strachu v Bibiane, medzinárodnom dome umenia.
Istá miera strachu je prospešná. Pomáha lepšie sa sústrediť a dosiahnuť to, na čom nám záleží. Problém je, keď zosilnie natoľko, že nás ochromí. Už deti by sa preto mali učiť, ako ho rozoznať a uniesť.
„Dôležité je neporovnávať sa. Každý má výbavu na zvládanie emócií trochu inú. Súvisí to aj s faktormi, ktoré sme si nevybrali,“ hovorí psychologička. Jedným z nich je chronický stres v tehotenstve. Matkin stresový hormón kortizol prechádza cez placentu a negatívne vplýva na nervovú sústavu plodu. Neskôr v živote zvyšuje riziko úzkosti a depresie.
„Deti, ktoré už v brušku boli zaplavované kortizolom, budú mať scitlivenú, veľmi reaktívnu nervovú sústavu. Bude im dlhšie trvať, kým sa upokoja, ako tým, ktoré nezačali život s takouto náložou,“ vysvetľuje Mária Tiňová.
Krehké a zraniteľné
Každoročne rastie počet detí, ktoré potrebujú psychologickú starostlivosť. „Dopyt je výrazne vyšší, ako sú možnosti a kapacita zariadení poradenstva a prevencie aj psychológov,“ hovorí Beáta Sedlačková z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie. „Z našej praxe v Detskom centre pre vzdelávanie a výskum vidíme nárast detí s depresiou, úzkosťou, sebapoškodzovaním, problémami v oblasti príjmu potravy, školskou podvýkonnosťou.“
Možných príčin je viacero. Pribúda rodín v náročnej životnej situácii, kedy sú rodičia v konflikte a deti sa stávajú jeho súčasťou. Silnie kyberšikana. Duševné zdravie a vzťahy oslabuje nadmerné používanie digitálnych technológií. Pocit neistoty zvyšujú aj hrozby, ktoré sme v strednej Európe dlho nezažili – pandémia, vojna, ozbrojené útoky na školách a iných verejných miestach.
V minulosti dospelí veľmi skoro vystavovali deti ťažkým podmienkam. Chýbala im citlivosť, ich výchovné metódy boli často surové. Dnes čelíme opačnému extrému, nadmernému sprevádzaniu a ošetrovaniu detí, ktoré potom ťažko zdolávajú aj bežné výzvy.
„Potrebujeme nájsť prirodzenú mieru. Ak sú rodičia citliví na potreby svojich detí, ale nie sú príliš ochranárski, je to ideálne,“ hovorí Mária Tiňová.
Je veľa možností, ako svoju konkrétnu výbavu posilňovať. Rodičia a opatrovníci v tom hrajú zásadnú rolu. „Najdôležitejšie je vyladiť sa na dieťa. Neposudzovať a nezľahčovať, čo cíti, ale zaujímať sa o to s úprimnou zvedavosťou,“ radí psychologička. „Tak sa dozviete najviac.“
Dodáva, že emócie nie sú dobré a zlé, skôr príjemné a nepríjemné. Vždy na niečo upozorňujú. Nemali by sme ich odháňať, ale rozoznávať a regulovať. Najskôr to musia zvládať dospelí, až potom to dokážu deti. Iba pokojný rodič pomôže dieťaťu upokojiť sa. Schopnosť regulovať vlastné emócie patrí k najväčším výzvam rodičovstva. V minulosti to nebolo témou, mnohí sa to učia až popri svojom dieťati.
„Je dobré naučiť ho pomenovať, čo cíti, ale ešte dôležitejšie je prejaviť mu porozumenie,“ upozorňuje Mária Tiňová. K otázkam, čoho sa bojí, a prečo by sme sa mali vrátiť v pokojnej chvíli. Na rozhovor nás môžu naladiť knihy, rozprávky alebo hry, ktoré pomôžu odhaliť dôvod strachu aj to, či sa dieťa bojí primerane.
Ostrov Odolnosti
„Netreba sa zamerať len na strach, ale na celú škálu nepríjemných emócií. To isté, čo pomáha zvládať strach, podporuje celkovú odolnosť. Výsledkom je, že emócie v našom živote nie sú vlnami, ktoré nás zalievajú, ale silou, ktorá nás posúva tam, kam potrebujeme.“
Keď ideme na výlet do divočiny, berieme si krabičku poslednej záchrany. Maličkosti, ako zatvárací špendlík, píšťalka či sklíčko môžu zásadne ovplyvniť to, ako zvládneme nečakanú situáciu. Podobnú výbavu by sme si od detstva mohli budovať pre psychickú odolnosť. Inšpiráciou môže byť aj spomínaná výstava, ktorá ponúkla viacero zaujímavých nápadov.
Jedným z nich je mapa Ostrova strachu, s mestami ako Srdcové Buchoty alebo Suché Hrdlo, s Plážou Zovretia, štítom Obáv, útesmi Sklamania a Farmou Najhlbších Strachov. Takúto mapu si môžete vyrobiť aj s deťmi a spolu premýšľať, ako sa tam asi ľudia cítia a prečo jednotlivé miesta na Ostrove Strachu sú. Môže to naštartovať rozhovor o tom, čo a kedy cítia vaše deti. Psychologička odporúča zaujímať sa aj o to, ako sa strach prejavuje v ich tele, kde ho cítia. „Pomôže im to lepšie si porozumieť. Telesný pocit ich upozorní na to, čo je im nepríjemné. Už ich to nebude tak ovládať a budú mať šancu uchopiť to.“
Náprotivkom mapy Ostrova Strachu môže byť mapa Ostrova Odvahy a Odolnosti. „Nemá to vytvárať dojem, že chceme byť tí, ktorí sa nikdy neboja. Skôr, že chceme byť odolní,“ opisuje Mária Tiňová.
Tento ostrov je plný povzbudivo znejúcich miest. Môžete sa hrať, že po ňom cestujete a pýtať sa, čo sa asi deje v meste Vďačnosti. Čo dobrého majú v meste Vzpriamenia. Prečo je dôležité Údolie bez signálu, a prečo sú Pereje plaču na mape odvahy.
Z takejto debaty ľahko premostíte k otázkam, čo najviac pomáha vašim deťom. Čo im dodáva odvahu a robí ich odolnejšími. Môže to byť objatie, kniha, láska, svetlo, kamarátky či rodina, ako písali deti v odkazoch na výstave v Bibiane. Niektorým najviac funguje blízkosť, hračka, šteklenie, počúvanie rádia, rozprávky, zvieratká a beh, alebo keď im rodičia povedia, že to zvládnu.
Každý si potrebuje nájsť vlastné odpovede. „Ľudia často nemajú vžité, že to, čo robia, vplýva na ich cítenie a premýšľanie,“ hovorí psychologička. „Snažili sme sa poukázať na tieto súvislosti, aby deti vedeli, že vždy majú v rukách niečo, čo môžu urobiť.“
Prvá pomoc
Odporúča pripraviť si s deťmi aj škatuľku prvej pomoci, plnú vecí, ktoré im v ťažkých chvíľach urobia dobre. Môže obsahovať obľúbenú hračku, fotky z dovolenky, malú knižku, kamienok, ktorý pripomína pekné chvíle či odkaz na pesničku alebo telefónne číslo na kamaráta, kamarátku. Doma im môžeme vytvoriť zónu bezpečia, kútik, kde sa vždy môžu utiahnuť a načerpať útechu.
Pri budovaní odolnosti je dôležité deti povzbudiť a oceniť ich snahu. Nechváľme výsledok, ale proces, ktorým sa k nemu dieťa dostalo. Môže to znieť napríklad takto: Vidím, že to bolo pre teba ťažké, ale skúsila si s tým niečo robiť. Povedal si mi, čo sa deje, ďakujem, vážim si to. Všimla som si, ako veľmi si sa sústredila. Dovolil si si plakať.
Posmelenie by sme si nemali nechávať len pre chvíle, keď dieťa svoj strach prekoná. „Oceňme už to, že sa o to pokúsilo,“ radí Mária Tiňová. Zvýšime tým šancu, že to skúsi znova.
Nedá sa pripraviť na všetko. Rozhodujúce je, ako sa podarí ťaživé zážitky spracovať. Najlepšie je, keď dospelí idú príkladom. Hovoria o svojich emóciách aj o tom, ako ich zvládajú, ale tak, aby ich neprenášali na deti. Tie potrebujú vedieť, že všetko, čo cítia, je v poriadku a podobne to prežívajú aj iní. Dospelí by ich mali uistiť, že na svoje strachy a trápenia nie sú samé.
Presne tak, ako to zhrnuli autorky výstavy Nebojme sa strachu: „Ak vieš, čoho sa bojíš, čo ti pomáha strach prekonať, ale občas aj prijať a oceniť, a vieš, že v tom nie si sám, sama, veci sa akoby švihnutím čarovného prútika objavia v inom svetle.“
Duševné zdravie detí v číslach
Pribúda detí s narušenou komunikačnou schopnosťou, poruchami autistického spektra, poruchou aktivity a pozornosti, výchovnými problémami. Rastie výskyt úzkosti, depresie, sebapoškodzovania.
*Novodiagnostikované deti v pedopsychiatrických ambulanciách, vek 0 až 14 rokov:
- Rok 2020 – 4473 detí
- Rok 2021 – 5273 detí
- Rok 2022 – 5762 detí
Novodiagnostikované deti a mladí ľudia u pedopsychiatrov a psychiatrov, vek 15 až 19 rokov
- Rok 2020 – 2968 pacientov
- Rok 2021 – 3812 pacientov
- Rok 2022 – 4562 pacientov
*Údaje NCZI
Čoho sa deti boja
Na výstave Nebojme sa strachu v Bibiane mohli deti napísať, čoho sa boja a čo ich trápi. Niektorí mali strach z tmy a pavúkov. Iných trápili mamine reči, škola alebo obavy, že neobstoja a všetkých sklamú. Báli sa tiež samoty, smrti, vojny, ničenia prírody.
Klinickej psychologičky Márii Tiňovej sme sa opýtali na niektoré z najbežnejších strachov:
Očakávania druhých
Veľa detí cíti, že spolužiaci, kamaráti a blízki ich ocenia, iba ak budú v niečom vynikať. Strach zo zlyhania je pri takomto nastavení spoločnosti veľmi oprávnený. Potrebujeme deti viesť k tomu, že ako ľudia máme rovnakú hodnotu bez ohľadu na to, aký výkon podáme.
Čo ak
Čo ak nastane situácia, ktorej sa deti obávajú: Čo ak prídem, keď už všetci budú vnútri. Čo ak sa na mňa škaredo pozrie…
Nepomôže, keď deťom povieme, že sa to nestane. Majú veľkú fantáziu, ich predstavy môžu byť desivé. Keď ich neuznáme, predstavivosť im bude pracovať na plné obrátky. Prínosné je vytvoriť si plán, čo robiť, keby sa obava naplnila. Spýtajme sa ich, čo najhoršie sa môže stať a na to sa pripravme.
Smrť
V minulosti bola smrť bežnou súčasťou života. Teraz máme oveľa menšie spojenie s bolestivými skutočnosťami. Odstraňujú sa aj z niektorých rozprávok. Bude treba citlivo ísť do väčšej reality a dôverovať, že deti to dokážu zvládnuť, keď im budeme k dispozícii a pomôžeme im s tým.
Vojna, prírodná katastrofa, klimatická kríza
Pri globálnych problémoch môžeme robiť to najlepšie, čo vieme. Čiastočne sa spolu dokážeme pripraviť na krízové situácie, prichystať si plán, čo by sme robili. Deti by sme však mali učiť prijať aj to, že nemáme všetko pod kontrolou a pripomínať im, že to denne zvládame – v reštaurácii si kúpime jedlo, ktoré sme nevarili, vezieme sa v autobuse, ktorý šoféruje niekto iný… Je v poriadku predpokladať, že ľudia sú v princípe dobrí a nechcú nám ublížiť.
Knihy ako brána k rozhovoru
Nechajte sa inšpirovať knihami, ktoré vám s deťmi pomôžu otvoriť aj ťažké témy. Odporúča Jana Michalová, spoluautorka výstavy Nebojme sa strachu:
Tina Oziewiczová: Co dělají pocity
Preklad z poľ.: Anna Halfarová, Brno: Host, 2021. – 68 s.
Tina Oziewiczová a ilustrátorka Alexandra Zającová vytvorili sériu knižiek založených na obrázkoch, či skôr portrétoch jednotlivých pocitov. Zábavných, provokujúcich, akčných, láskavých. Úvahy a pomenovania našich vlastných pocitov a ich prejavov v našich životoch nasledujú celkom prirodzene.
Jutta Bauer: Dedkov anjel
Preklad z nem.: Zuzana Dodoková, Bratislava: Verbarium, 2021. – 41 s.
Mať dedka je vzácnosť. Mať dedka, ktorý si do podrobností pamätá, ako vyzeral jeho život, za čo všetko môže byť vďačný a kedy pri ňom stál jeho anjel strážny je šťastie. Jutta Bauer, držiteľka Ceny H. C. Andersena, ponúka krehký, no zároveň silný príbeh o prirodzenej súčasti života. O smrti.
Francesca Sanna: Me and My Fear / Ja a môj strach
London: Flying Eye Books, 2018. – 40 s.
Z miesta, ktoré bolo bezpečným domovom sa ocitneš v krajine, kde nič nie je také, ako poznáš. Si iná ako tvoji spolužiaci, nerozumieš ich jazyku. Tvoj strach rastie a rastie a zrazu zaberá skoro všetok priestor v tvojom živote. Stačí vytrvalosť jedného odhodlaného spolužiaka a zrazu vidíš, že každého v triede sprevádza jeho vlastný strach.
Petr Sís: Robinson
Praha: Labyrint: Raketa, 2017. – 47 s.
Karneval sa blíži. Jakubova maska Robinsona sa celkom vymyká tomu, v čom prídu ostatní chlapci. Výsmech ho sprevádza na jeho úteku preč. Preč na osamelý ostrov. Samotu a výzvy života zvláda skvele až do chvíle, keď zistí, akú hodnotu má priateľstvo a odpustenie. Sísove (taktiež držiteľ Ceny H. Ch. Andresena) autorské knihy sa s témou strachu a odvahy vysporiadavajú pravidelne. A vždy svetovo.
Iria G. Parente, Selene M. Pascual: Sedem strašidiel pod posteľou
Preklad z špan.: Ivana Cingelová, Bratislava: CooBoo, 2022. – 205 s.
V temnote pod posteľou každého z nás striehnu strašidlá. Keď však vylezú a zhasnú svetlo v našom vnútri, skrývame to pred ostatnými za úsmev. Aj Almin svet sa jedného dňa ponoril do temnoty a do jej života sa vkradlo jedno strašidlo za druhým. Prvé bolo maličké, no neuveriteľne nervózne. Ďalšie jej rado šepkalo do ucha lži. A napokon prišlo také, čo rástlo a rástlo… až vybuchlo. Keď však Alma pochopí, že temnote nemusí čeliť sama, naberie odvahu a vyhľadá Lovkyňu strašidiel. Naučí Almu, ako strašidlám čeliť.
Nota Bene
