Len málokedy sa za rozhodnutím skončiť školu predčasne skrýva náhly skrat. Väčšinou ide o postupné nabaľovanie neriešených problémov. Tie oslabujú vzťah žiaka alebo žiačky k škole a učeniu.
Navyše, jednotlivé ťažkosti sa často nabaľujú. Žiak, ktorý sa v škole necíti prijatý alebo dlhodobo zažíva neúspech, môže strácať motiváciu. To sa môže prejaviť nižšou mierou zapájania do vyučovania a postupným zhoršovaním školských výsledkov. Zhoršený výkon potom posilňuje pocit zlyhania, bezmocnosti alebo rezignácie. Postupne sa tak vytvára opakujúci sa cyklus, v ktorom sa oslabuje prežívanie, aktivita aj vzťah ku škole. Ak sa k tomu pridajú absencie, konflikty, rodinná záťaž alebo psychická nepohoda, riziko predčasného odchodu sa ešte zvyšuje.
Pri porozumení procesu PUŠD je užitočný pojem školskej zaangažovanosti alebo odpútavania. Fredricks, Blumenfeld a Paris (2004) ju opisujú cez tri navzájom prepojené roviny: na úrovni viditeľného správania (behaviorálna), na úrovni zvládania vedomostí (kognitívna), na úrovni pocitu zo školy (emocionálna). Nejde pritom o tri pevné fázy, ktoré by na seba vždy nadväzovali. Ide skôr o tri oblasti, v ktorých sa môže meniť vzťah žiaka ku škole. U niekoho sa prejaví nezáujem a strata zmyslu, u iného pasivita, nepripravenosť alebo zhoršovanie výsledkov. V praxi sa tieto roviny často prekrývajú a vzájomne ovplyvňujú.
Behaviorálna rovina je zväčša najviditeľnejšia. Týka sa dochádzky, zapájania sa do vyučovania, plnenia úloh, pripravenosti na hodiny či dodržiavania pravidiel. Keď sa oslabuje, žiak môže byť pasívnejší, menej spolupracovať, častejšie meškať, zabúdať pomôcky, neodovzdávať úlohy alebo začať vynechávať vyučovanie. Tieto prejavy by sme nemali chápať iba ako otázku disciplíny. Často sú signálom meniaceho sa vzťahu žiaka ku škole a môžu poukazovať na hlbší problém.
Menej nápadná, no veľmi dôležitá je emocionálna rovina. Súvisí s tým, ako sa žiak v škole cíti – či zažíva prijatie, bezpečie a záujem, alebo skôr nudu, odstup, neistotu či frustráciu. Práve tu sa proces odpútavania často začína. Žiak môže byť stále fyzicky prítomný v škole, no postupne stráca pocit, že tam patrí, že mu niekto rozumie alebo že jeho snaha má zmysel. Takéto prežívanie nemusí byť na prvý pohľad viditeľné, no výrazne ovplyvňuje jeho ochotu zapájať sa a vytrvať.
Dôležitou súčasťou procesu odpútavania je aj kognitívna rovina, teda to, nakoľko je pre žiaka učenie zrozumiteľné, zvládnuteľné a zmysluplné. Táto oblasť sa netýka len vlastností žiaka, ale aj podmienok vytváraných vzdelávacím systémom – spôsobu vyučovania, primeranosti nárokov, dostupnosti podpory a možností zažívať úspech. Ak sa kognitívna angažovanosť oslabuje, učenie sa môže začať javiť ako formálna povinnosť bez väčšieho vnútorného prepojenia. To následne môže prispievať k ďalším neúspechom a k postupnému oslabovaniu vzťahu žiaka ku škole.
PUŠD predstavuje komplexný a postupne sa rozvíjajúci proces, ktorý nemožno redukovať len na absencie či zhoršený prospech. Tie bývajú skôr viditeľným dôsledkom hlbšieho oslabovania vzťahu žiaka ku škole, učeniu a školskému prostrediu. Aj preto sa v prevencii zdôrazňuje, že pozornosť by nemala smerovať len na dochádzku či školský výkon, ale aj na širšie podmienky, v ktorých sa školská zaangažovanosť utvára.
Súčasťou prevencie tak môže byť i:
- podpora pozitívnej školskej klímy – budovanie bezpečných a rešpektujúcich vzťahov v škole, posilňovanie pocitu spolupatričnosti,
- vytváranie príležitostí na úspech,
- citlivá podpora pri školských ťažkostiach,
- včasné zachytenie signálov, že sa žiak od školy začína odpútavať,
- silnejšia odborná podpora ohľadom spolupráce rodiny a školy.
.
Práve v takomto širšom pohľade sa ukazuje, že prevencia PUŠD nespočíva len v reakcii na už viditeľné problémy, ale aj v dlhodobej podpore podmienok, ktoré posilňujú vzťah žiaka ku škole a jeho zapojenie do vzdelávania.
